Prvá písomná zmienka o pozdišovskom hrnčiarstve pochádza z 11. októbra 1416 a je najstaršia svojho druhu na Slovensku. Uvádza sa v nej, že uhorský palatín Mikuláš Garaj žiada Zemplínsku stoličnú správu, aby vyšetrila prípad pozdišovských hrnčiarov Dionýza a Blažeja, ktorých v chotári ich obce prepadli a ozbíjali poddaní michalovského pána Alberta, keď sa vracali domov z trhu z Michaloviec. Zároveň žiada vinníkov potrestať... Aj keď pozdišovské hrnčiarstvo má nepretržitú tradíciu, ďalšie správy až do polovice 17. stor. sú sporadické a neoverené. Ide napr. o previnenie istého hrnčiara z roku 1597, ktorý bral neoprávnene hlinu z cechového hliniska či o prípad hrnčiara-priekupníka Polanského, ktorý mal údajne spor s vrchnosťou.

Súvislejšie správy o hrnčiaroch sa objavujú po príchode Sirmajovcov do Pozdišoviec. Najviac sa o nich dozvedáme zo zápisníka Andreja Sirmaja, ktorý si viedol v rokoch 1680-1713. Spoločne s bratmi Mikulášom a Petrom zdedili v roku 1680 po jednom hrnčiarovi v celkovej hodnote 300 florenov. V tom istom roku spomína aj konkrétne mená hrnčiarskych majstrov – J. Remák, J. Hujdak, František, J. Hudák, V. Rigula, A. Šemšej, J. Adam, F. Belanský a A. Piroha. O desať rokov neskôr spomína už len 4 hrnčiarov a v roku 1697 8 majstrov. Zaujímavá zmienka pochádza z 30. novembra 1693, kedy Andrejova matka Anna kúpila svojmu vnukovi Meňhertovi hrnčiara Rigulu.

Významným medzníkom bol 8. január 1743, kedy miestny zemepán Meňhert Sirmaj na žiadosť hrnčiarov založil cech, ktorý listinou „Punkta a Poradek Remesla Harčzarskeho, to gest Pozdisowskych Harčzaruw“ z 20. marca toho istého roku aj potvrdzuje. Cechové predpisy obsahujú 18 bodov – artikúl. V zozname hrčiarov figuruje 39 mien majstrov a ich synov. Vznik cechu mal pre hrnčiarov veľký význam, pretože ich zrovnoprávnil s mestskými remeselníkmi, zamedzilo sa vnútornej konkurencii, zabezpečila sa ochrana pred potulnými remeselníkmi a vyššia kvalita vyrábaného tovaru.

Pozdišovská hrnčiarska dielňa vzbudzuje postupne pozornosť popredných cestovateľov a obec sa objavuje v maďarských i nemeckých lexikónoch ako nálezisko výbornej hliny vhodnej na výrobu riadu. Najvyšší počet – 61 hrnčiarov je zaznamenaný v roku 1867. Z výsledkov sčítania obyvateľstva o dva roky neskôr poznáme aj konkrétne mená hrnčiarskych majstrov a učňov. Väčšinou to boli otcovia a ich synovia. Konkurovali im hrnčiari z Užhorodu a Sárospataku (Blatného Potoka), no dopyt po hlinenom riade bol taký veľký, že len na chýrnych týždenných trhoch v Humennom predali 20-25 vozov tovaru. Okrem toho predávali aj v Michalovciach, Sečovciach, Trebišove, Sárospataku, Veľkých Kapušanoch, Veľkom Bereznom, Sobranciach, Snine a inde.